Nie som žiadny humanista ani bohvie ako citlivý človek, ale predsa len pár kamarátov mám. Toto leto som sa s nimi stretával takmer každý ďeň (okrem pár útekov na dovolenku). Výsledok: začali mi liezť na nervy.
Doteraz som považoval ponorkovú chorobu len za akýsi výmysel amerických a ruských námorných veliteľov, aby ospravedlnili neúspechy svojich ponoriek. Také veľkééé! Dolahla aj na mňa! Dobehla ma, má ma a ja neviem ako z konopí. Je to UF.
Začal som mať ten zvláštny pocit asi pár týždňov dozadu. Nuda. Slová stoja asi ako rozvoj školstva na Slovensku a pozeráme na seba jak barani, ktorí nemajú, čo žrať. Štve ma to. Chcem s tým niečo robiť, ale nápady sú asi za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam kde sa piesok lial a voda sypala.
Neodsudzujem ich, ale seba. Cítim, že niekde je chyba. Otázkou zostáva, kde? Napadlo ma pár riešení, ale ani jedno ma úplne neukludnilo a nedoprialo mi pocit z úspešne vyriešeného problému. Myslím, myslím a prehrievam mozog ako sa len dá. Nič. Len prázdno ovplyvnené posledným stretnutím, kde som myslel, že zmiznem po 15 minútach.
A tu je pes zakopaný! Niektoré veci chcú čas. Nechať to plynúť a nemiesiť cesto za horúca, aby sme sa zbytočne nepopáli a nezhoreli, pretože priateľstvo je príliš drahé, aby horelo ako fakľa. Po čase si človek uvedomí, čo je cenné a čo nie. Nastúpime na školy, frekvencia stretnutí sa rapídne zníži a v tom okamihu, minimálna ja, pochopím, že mi niečo chýba.
P.S. Badis sorry. Ruku ti podám opäť.